Škandinávia môže byť príkladom pri tvorbe inkluzívnych ihrísk

Viete, že až 80 % miest tvoria ulice? Na Slovensku pritom mnohé, najmä v prímestských satelitoch, lemuje vysoké betónové či murované oplotenie rodinných domov, čím ulica, aj napriek priľahlým chodníkom, pôsobí nevľúdne nielen na prechádzky, ale aj akékoľvek trávenie voľného času, vrátane hier detí, či rozvoj komunitného života. Kvalitu života však výrazne zvyšuje práve funkčný verejný priestor. Ako ho vytvoriť a prečo a ako tvoriť mestá priateľské k deťom a tínedžerom? Aj to boli témy, ktoré riešili slovenskí a českí architekti, urbanisti, ako aj zástupcovia miest a obcí na konferenciách Škandinávsky prístup k tvorbe bezpečných a inkluzívnych ihrísk.

Práve Škandinávia môže byť príkladom tvorby takýchto ihrísk, ako aj verejného priestoru pri zachovaní funkčnosti, estetickosti a udržateľnosti. Konferencie v Bratislave a následne v Brne a Prahe organizovala spoločnosť Studio 21. Partnermi unikátneho podujatia boli švédsky renomovaný výrobca herných prvkov HAGS, Veľvyslanectvo Švédskeho kráľovstva vo Viedni, Veľvyslanectvo Švédskeho kráľovstva v Prahe, Slovenská komora architektov, Česká komora architektů, Asociácia krajinných architektov, Slovenská komora stavebných inžinierov a Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie.

Pozrite sa ako vyzeral 1. ročník podujatia v Bratislave, Brne a v Prahe:

Začať od najmenších

Hoci v porovnaní s minulosťou žijeme relatívne v bezpečnejšom svete, často máme pocit, že strácame slobodu a sme viac strážení, čo neskôr vplýva na vznik depresií a celkovo psychických porúch. Aj v prípade detí je zjavné, že každou generáciou sa zmenšuje akčný rádius dieťaťa, teda vzdialenosť, v ktorej sa od svojho domova pohybuje voľne a samo. Je preto dôležité začať od najmenších a už na ihrisku vytvoriť priestor pre voľnú hru detí, na ktorom by sa mohli bezpečne hrať a prístup k týmto plochám by bol tiež bezpečný.

No príkladov, kedy na zle navrhnuté, či nekvalitné ihrisko doplatili tí najmenší, je v realite stále veľa. Deti sú totiž zvedavé a ihriská sú viac než len priestory na hranie – deti sa tu učia, skúmajú a rastú. „Hra rozhýbe všetko – myseľ, telo, chuť k životu a tvorivosti,“ súhlasí aj Tove Due, dlhoročná švédska certifikovaná inšpektorka detských ihrísk, ktorá dnes v spoločnosti HAGS vedie HAGS Academy a školí developerov, architektov, predstaviteľov samospráv a ďalších v otázkach bezpečnosti detských ihrísk. Zlý dopadový povrch, či nedodržanie bezpečnostných noriem pri herných prvkoch a ich montáži vie končiť zraneniami s trvalými až fatálnymi následkami.

„Bezpečnostné normy sú minimálnym štandardom pre výrobcov, architektov aj vlastníkov priestoru pri návrhu, tvorbe aj realizácii detského ihriska,“ upozorňuje Tove Due. Kľúčovou je európska norma EN 1176, ktorá pritom, ako pripomína autorizovaný architekt Studio 21 Juraj Jurík, platí aj na Slovensku, a to napriek tomu, že NR SR príslušné zákony v tejto oblasti počas koronakarantény bez náhrady zrušila. „Úlohou noriem nie je zabrániť bežnému zraneniu, ktoré sa pri hre stáva, ale zabrániť vážnemu až smrteľnému úrazu,“ podčiarkla Tove Due a na príkladoch zdokladovala, čo hrozí, ak ihrisko nie je od začiatku realizované s jasným konceptom priestoru aj s ohľadom na vek a schopnosti detí, aká dôležitá je správna realizácia základov pre herné prvky a ich profesionálna montáž, samotná kvalita a parametre herných prvkov a ihriska, jeho údržba, dodržanie potrebnej vzdialenosti medzi hernými prvkami, či výška, kvalita a stav dopadového povrchu a pod. Studio 21 má v tomto smere bohaté skúsenosti s návrhmi a realizáciou herných prvkov a bezpečných detských ihrísk vďaka spolupráci s renomovanými výrobcami herných prvkov a zariadení a ako podotýka Miloslav Jurík, výkonný riaditeľ Studio 21, spoločnosť vie v tomto smere podať architektom či urbanistom pomocnú ruku.

Ihriská pre všetkých

Ihrisko by malo byť, bez debaty, bezpečné. No okrem toho, že sa deti na ihrisku psychicky, fyzicky aj sociálne rozvíjajú, má ihrisko aj vrodenú schopnosť spájať deti z rôznych prostredí a má tak neuveriteľný potenciál pri podpore empatie, porozumenia a prijatia. Aj preto podľa Miloslava Juríka by už detské ihrisko malo ponúkať inšpiratívny priestor, a to pre všetky vekové skupiny bez ohľadu na schopnosti a fázy vývoja dieťaťa, či prípadné zdravotné obmedzenia.

Často sa však za prívlastkom „inkluzívne“ stretneme na ihrisku len s herným prvkom, ktorý zohľadňuje maximálne deti na vozíčku. No hrať sa chcú aj deti so zrakovými, sluchovými, mentálnymi či ďalšími problémami. Je preto dôležité projektovať ihrisko tak, aby malo dieťa k dispozícii vždy aspoň jeden herný prvok pre konkrétne postihnutie, záujem či schopnosti a zároveň sa cítilo na ihrisku bezpečne. Mohlo by sa teda zapojiť do hry s ostatnými, alebo ich len pozďaleč sledovať či hrať sa samo. Popri dynamických prvkoch tak treba myslieť na oddychové zóny s možnosťou upokojenia dieťaťa, na prvky bez váhového obmedzenia, na ktorých sa s dieťaťom môže hrať aj rodič. Inšpiratívne sú trendy pri tvorbe inkluzívnych ihrísk v škandinávskych krajinách. Tove Due v tejto súvislosti poukázala, aké je napríklad dôležité pre deti s ADHD syndrómom jasné rozdelenie zón pre zábavu a oddych, aké sú dôležité vizuálne herné prvky a informácie pri deťoch so sluchovým postihnutím, resp. hmatové prvky pre deti so zrakovým postihnutím, oddychové kútiky pre autistov a pod. „Ihriská sú pre deti veľmi dôležité, lebo tam zisťujú, ako funguje ich telo a duša, precvičujú si motoriku, koordináciu tela, interakciu, mentálne dospievajú, učia sa empatii, súťaživosti, spolunažívaniu či socializácii. Je veľmi dôležité pri projektovaní myslieť na herné prvky, ktoré umocňujú v deťoch zážitky, napríklad pri šmýkaní, šplhaní, behaní, hojdaní, skákaní, a ktoré tiež podporujú popri pohybových aj sluchové, hmatové a vizuálne aktivity,“ hovorí Tove Due.

Snažiť sa o inklúziu priestoru však podľa Magdalény Špotákovej, výskumníčky a psychologičky so zameraním na inklúziu z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, znamená tiež maximálne znížiť „trecie plochy“ aj pokiaľ ide o prijatie rôznorodosti v zmysle farby pleti, vierovyznania, sexuálnej orientácie a podobne. Aj dnes je to však podľa nej pre modernú spoločnosť stále ťažké, pričom práve na ihrisku či vo verejnom priestore sa s tým môžeme denne konfrontovať. „Základným princípom je akceptovanie rozmanitosti, a to vo všetkých oblastiach života,“ hovorí Magdaléna Špotáková.

Milena Antonovičová, konzultantka pre prístupnosť verejných priestorov, ktorá v súčasnosti pracuje ako nezávislá špecialistka poradného zboru Rady mesta Brno pre bezbariérovosť, v tejto súvislosti poukázala na pravidlá tvorby priestoru, ktorý je prístupný pre všetkých.

Inklúzia ako trend

Práve kvalitný verejný priestor totiž prispieva ku kvalite života v danej lokalite, výrazne zvyšuje hodnotu nehnuteľností a láka do mesta aktívnych a šikovných ľudí. Opláca sa tak aj mestu, keďže sa tým zvyšujú aj jeho príjmy. Príkladom kvalitne budovaných verejných priestorov sú mnohé mestá v škandinávskych krajinách, Veľkej Británii, ale v podstate aj v ďalších krajinách západnej Európe, kde sa tejto téme venuje veľká pozornosť a zamerať by sme sa na ňu mali aj na Slovensku. Ako podotýka architektka a urbanistka Petra Marko, ktorá sa už viac ako 18 rokov venuje mestotvorbe a jej úspešné projekty môžeme nájsť v Londýne, ale aj v niektorých mestách na Slovensku a v Česku, verejný priestor možno začína ihriskom, pešou zónou v centre mesta, či parkom, ale verejným priestorom je aj podchod a ulica. Kým v 90. rokoch bola snaha najmä vznikajúcich satelitných mestečiek sa oplotiť, súčasné európske trendy sú opačné. „Verejný priestor umožňuje spoločenskú výmenu, stretávanie sa ľudí, ktorí sa delia o zážitky. Je aktivátorom pre socializáciu, istým spôsobom je ako predĺžená obývačka,“ spresňuje s tým, že je preto dôležité vytvoriť mentálnu mapu zážitkov k danému miestu.

Aj v tomto prípade je trendom inkluzívny verejný priestor. Chodec v ňom má absolútnu prioritu. Je to priestor, ktorý je bezbariérový a bezpečný aj pre malé deti a seniorov. Pokiaľ ide o mobilitu, dôležité je zameranie na verejnú dopravu a jej prepojenie s peším či cyklo- pohybom po meste. Veľmi dôležitá je v rámci kvalitného vereného priestoru aj pešia dostupnosť parkov, detských ihrísk a športovísk z ktoréhokoľvek bodu v meste. Petra Marko to vysvetlila na príklade „15-minútového mesta“, kde práve najmenší a seniori by mali mať k dispozícii park či ihrisko od 1 do 5 minút chôdze od bydliska, najčastejšie vo vnútrobloku, kde sú videní a v bezpečí. Naopak dlhšiu vzdialenosť vedia prekonať tínedžeri, ktorí už nepotrebujú byť „na očiach“, no na ktorých by sa pri projektovaní ihrísk nemalo zabúdať.

Mestá pre deti

Aké by teda mali byť mestá pre deti, aby sa v nich necítili ako „v skleníku“, ale s voľnosťou pohybu, no stále bezpečne? Projektanti by predstavy najmenších mali zohľadňovať už v plánoch. Ihrisko pri dome, vo vnútrobloku je pritom dôležité nielen pre samotnú hru detí, ale aj celú komunitu, keďže je priestorom tvorby dobrých susedských vzťahov. Pre deti je cesta do školy obvykle nudná, no riešením nie je auto. Skôr snaha urobiť ju zábavnejšou napríklad aj vďaka hravým chodníkom. Samozrejme, musí byť maximálne bezpečná, prioritou sú vždy chodci, nie autá. Pre zdravý vývoj detí je dôležitý kontakt s prírodou, ktorá by mala byť s mestom či obcou prepojená a prístupná, pretože sa tiež podieľa na formovaní osobnosti detí, ich zdraví a životnom štýle. Samozrejmosťou je – a opäť sa vraciame na začiatok – dostatok nielen detských, no i športových ihrísk vhodných tak pre chlapcov, ako aj dievčatá, ktoré budú rásť s ich potrebami a s ohľadom na vek, keď sa z nich stanú tínedžeri.