Ako sa bezpečne hrať na ihrisku? Tu sú rady

Aj vaše deti radi skúšajú nové veci a objavujú aj doposiaľ nepoznané ihriská na sídlisku či v meste? Prázdniny sú na to ako stvorené, no ak má byť ich hra bezpečná, je potrebné, aby sa na herných prvkoch hrali s ohľadom na vek a schopnosti, pričom dôležité je aj samotné umiestnenie a stav herných prvkov. Toto si všímajte:

Vek a schopnosti

To, že dieťa rado objavuje nové veci, ešte neznamená, že sa vie na všetkých aj bezpečne hrať, respektíve, že sú všetky herné prvky určené pre neho. „Ak je ihrisko dobre naprojektované, je od začiatku aj rozdelené do jednotlivých hracích zón. Zóna pre najmenších by mala byť s pieskoviskom, domčekmi, hojdačkami a pod., ktorá je zameraná na bezpečné spoznávanie sveta okolo seba. Zóna pre staršie deti, od 5-6 do 12 rokov, zas umožní deťom rozohrať hru vo výške a pomôže k rozvoju fyzických zručností. Pre staršie deti sú vhodné už aj lanové lezecké prvky, ktoré zvyšujú športovú zdatnosť, koncentráciu a rozvíjajú logiku,“ vysvetľuje autorizovaný architekt Juraj Jurík zo spoločnosti Studio 21. Spoločnosť sa zaoberá stavebnou, projekčnou a konzultačnou činnosťou, a to najmä v oblasti detských ihrísk, exteriérových športových prvkov, cyklostojanov, ako aj smart riešeniami v mestách.

Samozrejme, ak je dieťaťu „pritesná“ jeho veková zóna, potom, ako podotýka odborník, základné pravidlo pre vás ako rodiča znie, že prvý krok na hernej zostave by malo byť dieťa schopné urobiť samo. Bez vašej pomoci. Dokáže to? Ak áno, potom by z nej malo vedieť aj bezpečne zliezť. „Ak však prvý krok nezvládne, herná zostava preň nie je určená. Často sa ale v praxi stáva, že rodičia v dobrej viere, aby sa malé dieťa zahralo, ho vyložia na vysokú hernú zostavu, ktorá je navrhnutá pre staršie a zručnejšie deti, a potom majú sami stres z toho, aby dieťa z výšky nespadlo a zvládlo hru,“ poznamenáva Juraj Jurík.

Umiestnenie prvkov

Vedeli ste, že otvorené šmykľavky s hliníkovým alebo nerezovým povrchom by nemali byť orientovaná na juh, respektíve tam, kde svieti slnko, pretože ich slnečné lúče dokážu zohriať až na 70 stupňov Celzia a dieťa sa nich nich ľahko popáli? Ako je orientovaná šmykľavka u vás? „Pri sklone šmykľavky okolo 30  stupňov dopadajú slnečné lúče takmer kolmo na jej povrch. Ten sa potom dokáže zohriať pokojne aj na 70 stupňov Celzia. Dieťa si hore pod strieškou sadne na studenú šmykľavku, ale kým príde dolu, môže sa popáliť. Norma odporúča severnú orientáciu,“ upozorňuje autorizovaný architekt. Samozrejme, ak je šmykľavka vo vnútrobloku s panelákmi, ktoré vrhajú tieň, alebo v parku či v lese, kde tienia stromy, môže byť podľa odborníka otočená aj na juh. „To aj v prípade, ak má ihrisko tieniace plachty a povrch šmykľavky sa tak nemôže prehriať od slnka,“ dodáva.

Aj ďalšie herné prvky by pri bezpečnej hre mali byť logicky a správne rozmiestnené, orientované voči svetovým stranám a ani bezpečnostné zóny sa nesmú prekrývať. Dôležité sú tiež odstupové vzdialenosti medzi hernými prvkami. „Ak sú herné prvky medzi sebou bližšie ako 2 m, prípadne ak je blízko plot, lavička, lampa, smetný kôš a podobne, tak tu niečo nebolo zrealizované v súlade s bezpečnosťou,“ upozorňuje autorizovaný architekt Studio 21. Pri domčekoch by tak mal byť priestor aspoň 2 metre na každú stranu, pri hojdačkách je to v smere hojdania 4 a viac metrov (podľa typu hojdačky, dĺžky zavesenia sedáku a podobne). „Bežným zjavom je osadenie domčeka so šmykľavkou končiacou v pieskovisku a prechádzajúcou cez tvrdý okraj, resp. betónovú obrubu pieskoviska. Každý herný prvok musí mať okolo seba v plnej miere dopadový povrch bez prerušenia tvrdou trčiacou časťou ako obrubník,“ upozorňuje Juraj Jurík. To neplatí pri type inkluzívneho ihriska, kde je nájazdová rampa pre vozík od chodníka a samotná hra začína až 1,5-2 metre od hrany chodníka. „Dynamické prvky, ako sú kolotoče, hojdačky, lanovky a iné zariadenia, kde po uvedení do pohybu nevie užívateľ rýchlo zastaviť takýto prvok, musia byť osadené na dopadovom povrchu,“ pripomína.

Dopadový povrch

Každý z herných prvkov by mal mať bezpečný dopadový povrch, ktorý by mal tlmiť prípadný pád. „Sú povrchy prírodné a umelé. K prírodným patria piesok, plavený štrk, drevná štiepka a kôra, do určitej miery aj udržiavaný trávnik, no na verejnom priestore dlho nevydrží.  K umelým patria gumené rohože či liata guma,“ podotýka. Výhodou umelých povrchov je, že sú čisté a hneď na nich vidieť akýkoľvek nebezpečný predmet. Po daždi sú okamžite suché, dá sa po nich chodiť s kočiarom či vozíkom, ide teda o bezbariérové povrchy. Výborne tlmia pád najmä zhora dole. „Pod dynamické prvky, ako sú hojdačky či lanovky, je veľmi dobrý aj sypký materiál, pretože pri páde z nich je pohyb horizontálny. Keď vyskočím z hojdačky, lepšie je, keď dopadnem na štrk, pretože ten „utečie“, a tým zmäkčí pád,“ dodáva.

Z hľadiska bezpečnosti je však dôležitý aj stav dopadového povrchu. Pri prírodných materiáloch by mal mať vrstvu aspoň 300-400 mm, bez prerastenej buriny, cudzích predmetov a podobne. Lanové ihriská určené na verejné priestranstvo a voľne prístupné musia mať dopadový povrch v hrúbke a rozsahu podľa typu výrobku. Pri umelých povrchoch je dôležitá minimálna miera opotrebenia, najmä pod hojdačkami, šmykľavkami, okolo kolotočov a pod.

Technický stav

Samozrejme, bezpečné ihrisko musí mať stopercentný technický stav aj pokiaľ ide o všetky herné prvky a zariadenia. „Mali by byť konštrukčne odolné, nemali by sa vplyvom používania výrazne kývať a hroziť rozpadnutím, nemali by z nich trčať hrdzavé klince a skrutky, odhnité nosné stĺpiky a ďalšie časti už zjavne po dožití,“ podotýka.

Pri lanových herných prvkoch musia byť zas laná primerane napnuté a byť v dobrom stave. Nemali by z nich trčať ostré kovové drôty a nemali by sa vplyvom používania odtrhnúť. Svojim tvarom sú to jediné herné prvky, ktoré môžu byť otvorené aj nad výškou 3 m, nakoľko pri prípadnom páde padá užívateľ do vnútra sietí a vždy z menšej výšky ako sú 3 m, ktoré umožňuje norma.